Jaroslav Fabok

tajomník Demokratickej strany (zdroj: ÚPN)

„No to je keby som mal hovoriť ústami a z pozície, keď sa to dialo, tak samozrejme to bol určitý op odpor, ale bolo to príliš spontánne, emotívne a nemalo to hĺbku poznania. Konal som viac menej impulzívne, že som neznášal určité de násilie a bolo to vo mne, ale aby som to vedel formulovať to sa nedá povedať. Ale až potom, keď som prešiel anabáziou, tak spätne teraz viem jak boli to dôležité kroky k tomu, aby človek našiel sám seba. Všetky tie tlaky neboli nič iné ako, keď sa hovorili voľakedy komunisti, tak sa kalila oceľ. Lebo, keď ma zavreli a bol som napríklad v Banskej Bystrici v Krajskej väznici s Benderovcami, počul ich osudy, počul ich spôsoby, prvýkrát vo väzení, tie tlaky, ktoré boli, tak to bolo absolútne niečo iné, lebo človek bol zvyknutý vždy na nejaký akýsi kolektív buď rodiny, o čo sa mohol oprieť a tu musel naraz stál sám.
No a takto to pokračovalo potom až k tomu ako už som hovoril teda, že ma prepustil ten sudca viac menej po známosti na domáce šetrenie, že asi po troch týždňoch som dostal oznámenie skryté, že ma musí odsúdiť najmenej na dva alebo tri roky. Taký dostal befel. Čo z toho vyplývalo? No samozrejme, že som musel hľadať cesty von, do zahraničia. To sa stalo s pomocou niektorých poslancov v Demokratickej strane, ktorí ešte tie kontakty stále mali, mi pomohli, takže som to dvadsiateho júna tisícdeväťstoštyridsaťosem prekročil hranice. Tie peripetie okolo toho, že to bolo práve po období toho Všesokolského sletu a že som desať dní musel čakať v Prahe ako sa uvoľní cesta, ako sa nájde ten dotyčný. To bolo všetko určité napätie, ale nebral som to s tak, bral som to viac menej ako dobrodružne. Lebo tým, že som bol v rôznych akciách ako predtým ako partizán a tak ďalej, takže to mi nehralo roľu. No tak toho dvadsiateho, keď som prešiel, no samozrejme tým, že som bol demokrat a v Demokratickej strane tam už boli mnohí, ktorí boli ujdení poslanci a niektorí ministri, ale tí boli v takzvanej väčšinou v zlatej klietke americkej a tí poslanci, ktorí boli v tých táboroch, tak sme sa poznali a ja som bol v krátkej dobe zvolený do Ústredného komitétu Československa vo Franfurkte. Pozdnejšie ako podpredseda Demokratickej strany pre celé Dolné Nemecko organizačne. Ak, kde som pôsobil na základe svojej akejsi mladíckej razatnosti a výrečnosti a podobne. Lettrich ten bol , no ten bol v tomto v New York a my tu.
No a také perličky ako som sa dostával k určitým poznatkom, ktoré lábali a by som povedal narušovali moje bežné predstavy. Bo moja bežná predstava, keď je niekto ministrom alebo guvernér banky, tak to sú osobnosti, pred ktorými som mal obrovský rešpekt takto vypestovaný. Ale keď som to potom zistil v priamom kontakte, lebo tým, že som bol, že naša Demokratická strana nemala žiadne krídla, takže sme boli najstabilnejšou stranou a pri tých rokovaniach, kede každá, či to boli lidovci, národní socialisti, neviem agrárnici, všetci mali svoje krídla dve, tri a tie medzi sebou sa preli. No tak tam som videl vlastne, že tu sa tá kvalita ľudí nezodpovedala ich funkciám alebo ich titulom alebo ich hodnotám. Bolo to veľké po ponaučenie pre mňa a veľmi mi to pomohlo.
Taká snáď perlička, keď sa prišla správa, že Amerika uvoľní dva milióny dolárov na ustanovenie Rady slobodného Československa a na tú ustanovujúcu schôdzu má byť vybraných asi osemdesiat lebo deväťdesiat delegátov z radov týchto politických uprchlíkov a o tom mali rozhodovať teraz vedúci týchto strán. No tam som naraz videl jak s sa bojovali títo nie o to, že sme tam prišli proti komunizmu, ale o to, aby sa tam každý mohol dostať. A tu bol som veľmi rozčarovaný a všetky tie predstavy, ktoré som mal, lebo som vy vychádzal z toho, že keď je niekto v takej funkcii tak musí mať aj adekvátne kvality. To všetko sa mi narušilo a pri jednom zo sedení, keď už sa mal robiť konečný záver, tak tí viacerí z tých politických strán, z jednej strany povedzme dvaja, jeden hovoril na jedného druhý na druhého, bol som natoľko rozčarovaný, s tým a znechutený, že som im to všetkým povedal, som ich vymenoval. Skončilo to tým, že som sa vlastne dostal ich všetkých proti sebe. Toto sa odzrkadlilo samozrejme potom, keď som bol zatvorený, že vyšetrovateľ mohol povedať. Vy ste boli jediný, ktorý bol proti nám a všetci tí predstavitelia mali záujem sa dostať len ďalej okrem vás. To znamená mali všetky správy, ktoré sa tam odohrávali a to som ja nepredpokladal, žeby bo mali tak dobre organizovanú spravodajskú sieť špionáž a tak ďalej ako to bolo po tých táboroch a podobne. Takže toto aj toto rozčarovanie bolo takým prínosom pre ten môj vlastný skvalitňovací pohľad, ktorý bol. No a tento spôsob som videl, že som sľúbil priateľom, keď som odchádzal, že sa určite zastavím a vrátim sa, aby sme sa dohodli na ďalšom postupe. A takto romanticky som to bral, že som sa v každom prípade chcel dostať nejakou primeranou cestou naspäť. Samozrejme to bola moja chyba. Ale, keď sa to dozvedeli niektorí tí predstavitelia hovorili vot škoda, tak ti dáme aspoň kanál. Tak ma po no stal som sa členom spravodajskej služby pre Američanov. Bol som takzvané ich safe house, kde sme prechádzali rôznym tréningom, školením a tak ďalej. A z hľadiska materiálneho sme sa mali výborne. No a týmto spôsobom tým, že som na to tlačil som sa dostal potom cez týchto dvoch známych, ktorí už chodili viackrát, že sa ma nahlásili, aby som sa stal tým, že som zodpovedný a tak ďalej a tak ďalej, no a mne to vyhovovalo, lebo tým som sa mohol dostaťúdosta:ť k splneniu svojich predstáv, aby som nadviazal kontakty s tými mojimi ľuďmi. No.“