Jozef Nemlaha

politický väzeň (zdroj: ÚPN

„Potom keď tento kamarát z detstva, ktorý emigroval do Nemecka, v roku päťdesiatom sa vrátil ilegálne, vyhľadal ma a zdôveril sa mi, že by si rád previezol do Nemecka, teda na druhú stranu manželku s deťmi a že potom odíde s nimi do Ameriky. Ja som vtedy bol tiež taký našťastný, že ten môj celoživotný sen sa zrútil, lebo túžil som byť obchodníkom. A keď konečne sa mi to podarilo, prišiel február štyridsaťosem a ten všetky moje sny zničil. Tak v tom takom rozpoložení som hovoril, však aj ja už nie som v obchode, ani ženu mi tam nenechali, ja by som najradšej odišiel s tebou . A on mi hovoril to nemôžeš, to by som tam musel ako najprv zariadiť a pomôž mi aby som ja moju ženu s deťmi dostal na druhú stranu a potom pomôžem ja tebe. Odišiel a povedal teda, že až sa druhý raz vráti, že aby počúval Slobodnú Európu a že v tých odkazoch pod heslom Martin Vrudký že mi oznámi, kedy príde. Ale že ten termín, teda ktorý oznámi v tej Slobodnej Európe, že skutočný bude až o mesiac. Aby teda sa pomýlili teda úrady, ktoré to počúvajú. No a v tom [nezrozumiteľné slovo] musím dodať aj to, že v decembri, v januári moja manželka prišla do druhého stavu s druhým dieťaťom a zastihol nás ten február štyridsaťosem a to prenasledovanie jednak s tými dolármi, manželka bola nešťastná, ja som bol nešťastný, že teda som stratil obchod, že nemôžem už pracovať v obchode. A perspektíva nebola žiadna dobudúcna. Len horšia.
Tak vplývalo to zle na naše manželstvo a možno aj z toho syn, ktorý sa ôsmeho septembra štyridsaťosem narodil, zostal čiastočne mentálne postihnutý. Duševne. Naučil sa rozprávať až keď chodil do školy a v piatej triede vyšiel len s päťkami, lebo nebol schopný, no. Teraz žije so mnou, má už šesťdesiat rokov, je invalid na osemdesiat percent. Mal transplantovanú pečeň, lebo chodil nie pečeň ľadvinu, chodil päť rokov na dialýzu. Teraz tu žijeme spolu . No, potom teda prišiel v šesťdesiatom ten bol ohlas v tej Slobodnej Európe som počul, pod heslom Martin Vrudký, že dovidenia o mesiac. Tak pre mňa to bol znak, že o dva mesiace. Aj skutočne prišiel, aj ma vyhľadal, teda prostredníctvom inej osoby a povedal mi, kde mám za ním prísť. No a chcel na mne, aby som teda sprostredkoval mu spojenie s tou ženou. Aby mu doviedol ženu, deti, že on si ich teraz už chce previesť a že keď on to šťastlivo prejde, že potom to pomôže aj mne a že dostane aj mňa tam na druhú stranu. Ja som mu to ešte ani nesľúbil, lebo to bolo hneď v začiatkoch. Som mu len povedal, že to bude veľmi ťažké a že nebezpečné. A na druhý deň už som bol zaistený. Išiel som z práce večer o pol siedmej, prišli dvaja som zacítil dvoch chlapov vedľa seba z každej strany a už hlavne pištoľ som mal na rebrách. Na jednej strane aj na druhej a hovorí, ste zaistený. Najmenší podozrivý krok, máte guľku v sebe. Poďte, akoby sa nič nestalo. No tak som pokračoval v chôdzi a doviedli ma na Okresný úrad v Ilave, do ich kancelárie Štátnej bezpečnosti. Tam ma priviazali na stoličku, nohy o nohu stoličky, ruky za chrbát. Tam prsteň svadobný, čo som mal, mi zobrali. Nastrčili mi tam ten esesácky s tými kosťami a lebkou.
Tuto na krk mi zavesili ten nemecký kríž, urobili samozrejme so mnou prehliadku, zobrali všetko, čo som mal predtým, no a potom ma tam priviazali a začali ma tam biť. Že či viem, prečo som tu. Hovorím, neviem. No, tak potom ma ešte bili. No ale keď mi prezreli ako doklady, tam mi našli tú adresu toho kamaráta, na ktorú som písal a bolo to teda už prezradené. Tak odtiaľ ma zobrali, tam som teda bol dlhšiu dobu. Bolo tam hádam dvadsať chlapov okolo mňa, jeden v teplákoch, jeden v civile a všelijako poobliekaní. No a tam ma teda ponižovali rôznymi poznámkami a že povedali mi no, že klec padla. Že už som teda dobačoval. Tak zaviazali mi oči, nasa nahodili ma do auta, tam vo dvore čo mali, pokrútili sa po Ilave po uliciach, aby som stratil smer a doviezli ma do Žiliny. To už cestou, keď sme prechádzali cez tie železničné prejazdy, už som to cítil, teda že ideme smer na Žilinu. No a tam ma donies doviezli do nejakej budovy, dali ma do takej pivničnej miestnosti, kde bola miesto postele len taká pričňa drevená postriekaná krvou, steny postriekané krvou. No a tam ma zavreli a nechali.
Tam som prespal a na druhý deň prišli tam zase dvaja chlapi a bez toho, že by sa ma niečo opýtali, tak ma tam začali biť. Hovorím no a prečo ma bijete? No že to m je príprava na výsluch. No a za chvíľu ma predviedli potom. Zas mi zaviazal oči, vyviedol ma z tej pivnice do nejakej kancelárie a tam teda po pó so mnou spísali veci, ktoré som mal. No ale prsteň som tam nevidel. Zlaté pero, čo som mal od svokra, som tam nevidel, hodinky tam nevidel. Mal som čiže stodolárovú bankovku a desaťtisíc korún v hotovosti peňazí, mimo drobných ktoré som mal pripravené ako na splátku domu, to mi zobrali všetko. No a to už teda bolo zobraté predtým, len mal som to podpísať, že čo mi ako zobrali. Lenže hentie veci tam neboli. Peniaze tam neboli a tie zlaté veci. Tak potom mi doniesli v nejakom ručníku alebo krabici plno hodiniek, prsteňov, aby som si to tam na našiel. Tak ja ten prsteň mal napísané zvnútra meno manželky, dátum zásnub aj sobáša aj teda to americké pero Parker zlaté. Tak teda to mi ešte do toho dopísali, ale peniaze že tam žiadne neboli. No. No a odtiaľ ma previezli zase so zaviazanými očami do Ružomberka. To ešte som bol stále vo svojich šatách civilných. Tiež som nevedel, že teda ma vezú do Ružomberka, kde to je. To som sa dozvedel až neskôr, že som v Ružomberku. No a tam mi povedali, tak tu sa vyzlečte. Všetko, donaha. Hodili mi tam teda oblečenie väzenské. V topánkach neboli šnúrky, v spodnom prádle nebola tiež šnúrka, na nohaviciach nebol gombík. Tak som to len tak musel na seba navliecť. Držal som to v ruke no a vaše meno zmizlo, ste väzeň stoštrnásť na cele štyridsaťdeväť. Tak keď sa vás bude niekto pýtať, vaše meno povedať nesmiete, len číslo.“