Február 1948 na Slovensku
Komunistický prevrat v roku 1948 znamenal nastolenie totalitného komunistického režimu v Československu. Jeho vláda trvala 41 rokov až do Nežnej revolúcie v novembri 1989. Moc v štáte mala v rukách Komunistická strana Československa, ktorá perzekvovala všetkých svojich skutočných i potencionálnych odporcov.
Februáru 1948 predchádzal politicko-spoločenský vývoj, ktorý priviedol k moci KSČ a vyradil z politického diania ostatné politické strany. Vývoj druhej svetovej vojny a postupné rokovania medzi mocnosťami naznačovali, že v strednej Európe získa mocenskú prevahu tá mocnosť, ktorá bude toto územie oslobodzovať. Vývin na bojiskách nasvedčoval, že to bude Sovietsky zväz. V roku 1943, v decembri, podpísal Edvard Beneš v Moskve Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoc a povojnovej spoluprácu medzi ZSSR a ČSR, ktorá položila základy zahranično-politickej orientácie a vnútornej politiky povojnového Československa. Zmluva mimo iných článkov obsahovala aj dohodu na tesnej a priateľskej spolupráci po vojne, založenej na zásadách nezasahovania do vnútorných záležitostí druhého štátu a vzájomného rešpektovania zvrchovanosti. Zmluva nadobúdala okamžitú platnosť a mala platiť 20 rokov. Pri následných rokovaniach Beneša s exilovým vedením KSČ v Moskve bolo dohodnuté, že sa vytvorí vláda Národného frontu, vzniknú miestne národné výbory priamou voľbou, okresné, krajinské ako aj dočasné Národné zhromaždenie na základe nepriamych volieb. Československo pripadlo do záujmovej sféry Sovietskeho zväzu, spolu s krajinami strednej a východnej Európy, a napriek ubezpečovaniu sovietskeho komunistického diktátora Josifa Stalina bolo zrejmé, že je len otázkou času, kedy bude v nových sovietskych satelitoch nastolený totalitný komunistický režim.
Zavádzanie ľudovodemokratického režimu a Slovensko
Obdobie rokov 1945 - 1948 bolo prechodným obdobím, nazývaným aj ľudovodemokratickým režimom. V štáte neexistovala opozícia, bola zamedzená slobodná politická súťaž, keďže vládnuce politické strany i prezident pokladali práve množstvo politických strán pred vojnou za jeden z dôvodov Mníchova, a počet strán sa zredukoval v Čechách na KSČ, Československú sociálnídemokraciu, Československú stranu národněsocialistickú, Československú stranu lidovú a na Slovensku na KSS a Demokratickú stranu. Všetky strany boli zapojené do vlády prostredníctvom Národného frontu. Represívne zložky štátu sa ihneď po prechode frontu dopúšťali porušovania ľudských a občianskych práv a do sovietskych gulagov boli protiprávne odvlečené tisíce občanov.
5. apríla 1945 bol na prvej plenárnej schôdzi vlády Národného frontu Čechov a Slovákov vyhlásený aj tzv. Košický vládny program. Práve tento zakotvoval systém Národného frontu, bez možnosti opozície, ale aj iné články, ktoré sa na jeho základe uviedli do života. Najdôležitejšími boli uznanie vzťahu Slovákov a Čechov ako rovného s rovným, zavedenie princípu znárodnenia niektorých oblastí priemyslu a hospodárstva, ale aj pozbavenie obyvateľstva nemeckej a maďarskej národnosti československého občianstva.
Na Slovensku predstavovala zákonodarnú moc Slovenská národná rada, pričom vládnu a výkonnú moc vykonával Zbor povereníkov, ktorý sa skladal do mája 1946 paritne z predstaviteľov KSS a DS. Pražská vláda sprvoti nemala dosah na dianie na Slovensku, na základe nar. SNR č. 1/1944 mala SNR úplnú legislatívnu zvrchovanosť. Keď SNR odmietla celoštátnu platnosť dekrétu prezidenta o národnej správe, vláda v Prahe sa rozhodla pozvať Predsedníctvo SNR na rokovania do Prahy ohľadom kompetencií. Slovenskí predstavitelia dúfali, že sa bude rokovať o otázke federácie republiky, ktorú požadovali vo svojom uznesení z marca 1945. Výsledkom týchto rokovaní 31. mája - 2. júna 1945 nakoniec bola tzv. prvá pražská dohoda, ktorá vymedzila pojem celoštátnych vecí spadajúcich do právomoci celoštátneho zákonodarného zboru, ktorého funkciu vykonávala vláda spolu s prezidentom a po dohode so SNR. KSČ definitívne opustila myšlienku federácie.
V októbri 1945 bolo ustanovené aj nevolené Dočasné Národné zhromaždenie, ktorého úlohou bol prechodný výkon zákonodarnej moci do zvolenia Ústavodarného Národného zhromaždenia. Hlavným cieľom bola príprava volieb v roku 1946 a prevádzanie bežnej zákonodarnej činnosti.
V praxi sa ukázalo, že prvá pražská dohoda ma viacero medzier. Tzv. spoločné veci vymedzila príliš všeobecne, čo viedlo ku kompetenčným sporom medzi ministerstvami z Prahy a povereníctvami v Bratislave. Neexistovala súčinnosť medzi zákonodarnou činnosťou prezidenta, resp. Dočasným Národným zhromaždením a Slovenskou národnou radou. Bolo potrebné zjednotiť tieto právne normy a vrátiť niektoré právomoci prezidentovi. Došlo k rokovaniam medzi zástupcami vlády, Predsedníctva SNR a Zboru povereníkov 9.-11. apríla 1946 v Prahe, z čoho vyplynula druhá pražská dohoda.Riešilo sa najmä aká bude kompetencia vlády pri predkladaní návrhov prezidentovi zo Slovenska na menovanie vysokoškolských profesorov, sudcov a štátnych úradníkov; kto má menovať a odvolávať Zbor povereníkov a aký bude vzťah medzi ministerstvami a povereníctvami.Ďalej bola snaha zvýšiť prestíž slovenských národných orgánov, postaviť Zbor povereníkov z formálneho hľadiska na úroveň vlády a SNR na úroveň Národného zhromaždenia, a tým ich odlíšiť od krajinských národných výborov. Menovanie Zboru povereníkov a zvolávanie zasadnutia SNR ostalo v kompetencii Predsedníctva SNR a obnovenie prezidentských práv na Slovensku sa uskutočnilo formou politickej dohody.Návrh podriadiť povereníctva ministerstvám neprešiel. Povereníci ostali aj naďalej zodpovední Zboru povereníkov a ten bol za plnenie celoštátnych zákonov zodpovedný vláde.Druhá pražská dohoda bola len doplnkom a upresnením prvej. Prezident získal svoje práva na Slovensku späť. V personálnych otázkach sa teda obmedzila právomoc slovenských národných orgánov.
Voľby v 1946 a ich vplyv na politickú scénu
V roku 1946 sa konali v Československu prvé povojnové voľby. Po rozpustení Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ako predstaviteľky autoritatívneho režimu z rokov 1938 - 1945, sa rozhodujúca masa katolíckeho voličstva ocitla bez politického zastúpenia. Obidve strany na Slovensku, či už KSS alebo DS sa snažili získať týchto katolíckych voličov na svoju stranu. Nakoniec sa to podarilo DS, ktorej prevažne evanjelickí predstavitelia uzavreli tzv. Aprílovú dohodu s predstaviteľmi politického katolicizmu na Slovensku. V tomto období, ešte pred voľbami, vznikli na Slovensku dve strany, ktorých cieľom bolo odlákať časť voličov DS - Strana práce a Strana slobody. Dohoda s katolíkmi umožnila DS zvíťaziť vo voľbách v máji 1946 na Slovensku. V českej časti republiky zvíťazila KSČ, ktorá sa stala najsilnejšou stranou v celoštátnom merítku a jej predseda, Klement Gottwald, zostavoval vládu.
Výsledky volieb v roku 1946
Česká časť republiky
Politická strana | Podiel hlasov | Poslanecké mandáty |
---|---|---|
Komunistická strana Československa (KSČ) | 40,17% | 93 |
Československá strana národně socialistická (ČSNS) | 23,66% | 55 |
Československá strana lidová (ČSL) | 20,24% | 46 |
Československá sociální demokracie (ČSD) | 15,58% | 37 |
Slovenská časť republiky
Politická strana | Podiel hlasov | Poslanecké mandáty |
---|---|---|
Demokratická strana (DS) | 62% | 43 |
Komunistická strana Slovenska (KSS) | 30,37% | 21 |
Strana slobody (SSL) | 3,73% | 3 |
Strana práce (SP) | 3,11% | 2 |
Vedenie KSS a KSČ hľadalo prostriedky na paralyzovanie volebného víťazstva DS. Už 26. mája sa zvažovali možné opatrenia, ako znemožniť DS využiť volebné víťazstvo. Jednou alternatívou bola likvidácia zvyšku kompetencií slovenských národných orgánov, kde DS na základe volieb mala tvoriť väčšinu, z KSS sa stali tým pádom tvrdí centralisti. Ďalšou alternatívou bol útok na DS cez tzv. sprisahanie, jej diskreditácia a vďaka tomu zvrátenie volebného výsledku. Nakoniec sa rozhodlo vstup DS do vlády viazať na určité podmienky.Skôr než vláda a české strany pristúpili k rokovaniam s DS o ich účasti na vláde, rokoval Český národný front o požiadavkách, ktoré mala DS splniť. Na zasadnutí 12. júna 1946 boli na rokovaní tieto body: 1. postavenie slovenských národných orgánov v pomere k celoštátnej vláde a celoštátnemu parlamentu; 2. očista Slovenska od ľudáckych živlov; 3. súdenie a potrestanie Tisu; 4. správanie slovenského katolíckeho kléru. Napriek búrlivej debate medzi komunistami a ostatnými stranami (predovšetkým ohľadne prvého a štvrtého bodu), pristúpilo sa k schváleniu nastolených bodov. 14. júna 1946 sa stretol celoštátny Národný front, aby rokoval o novej pražskej dohode. Všetky české strany a tri slovenské - KSS, SP a SSL, zdôrazňovali potrebu zmien vo vymedzení kompetencií slovenských národných orgánov. DS proti tomu namietala, že to odporuje Košickému vládnemu programu. Slovenský národný front sa zaoberal novou dohodou 17. júna 1946. DS vypracovala protinávrh pražskej dohody, ale komunisti presadili, že sa za základ na rokovanie vzal návrh Českého národného frontu. Tretia pražská dohoda prijatá celoštátnym Národným frontom 27. júna 1946 a schválená vládou (28. júna) a SNR (16. júla) znamenala radikálny zásah do kompetencií slovenských národných orgánov. SNR aj naďalej vykonávala legislatívnu činnosť vo veciach, ktoré neboli vyhradené Národnému zhromaždeniu, ale stanovila sa následná kontrola vlády nad touto činnosťou. Pod kontrolu vlády bola postavená aj výkonná moc Zboru povereníkov. Zbor povereníkov menovalo aj naďalej Predsedníctvo SNR, ale po predchádzajúcom schválení vládou. Zbor sa stal výkonným orgánom vlády vo veciach celoštátnych. Súčasne sa stanovila individuálna zodpovednosť povereníkov ministrom, pričom vláda, resp. jednotliví ministri mohli svoju právomoc vykonávať aj na Slovensku. Slovenské národné orgány sa stali fakticky bezmocnými inštitúciami v područí vlády, čo bolo predmetom tzv. dodatku k tretej pražskej dohode.
Jesenná kríza v roku 1947 na Slovensku
Ani s takýmto vývojom neboli komunisti spokojní a pripravili v jeseni 1947 vládnu krízu na Slovensku, aby diskreditovali DS a pokúsili sa ju rozbiť. Komunistami ovládaná polícia - Národná bezpečnosť vyfabrikovala odhalenie fiktívneho protištátneho sprisahania na Slovensku, do ktorého mali byť zapojení aj vedúci predstavitelia DS. Povereníctvo vnútra v polovici septembra oznámilo odhalenie protištátneho sprisahania. Minister vnútra Václav Nosek na tajnom zasadnutí vlády 30. septembra 1947 podal predbežnú správu o odhalení bratislavskej skupiny, Ústredia Slovenského akčného výboru na Slovensku. Na základe výpovedí zadržaných, ŠB skonštruovala ďalšiu protištátnu skupinu, ktorá vraj mala priame napojenie na zahraničie. Patrili tam mimo iných aj poslanci DS Jozef Kempný a Miloš Bugár. Dôležitú úlohu zohral aj Otto Obuch, tlačový referent Kabinetu podpredsedu vlády Jána Ursínyho. Obuch bol v kontakte s Rudolfom Dilongom a Ferdinandom Ďurčanským, od ktorých dostával správy a inštrukcie na politickú činnosť. 23. septembra 1947 bol zatknutý, priznal sa k trestnej činnosti a jeho korešpondencia ho usvedčovala. Obucha využila ŠB predovšetkým na to, aby skompromitovala Ursínyho a obvinila ho z protištátnej činnosti. Ten, napriek tomu, že sa mu nič nedokázalo, musel podať demisiu z postu podpredsedu vlády.
KSS využilo aj zlú hospodársku situáciu po vojne a skutočnosť, že na čele Povereníctva výživy a zásobovania stál Kornel Filo z DS a obvinila celú stranu zo zlého zásobovania. Odbory a odbojové organizácie vyslovili požiadavku, aby Filo bol odvolaný. Podobne obvinili aj Martina Kvetka, stojaceho na čele Povereníctva poľnohospodárstva, zo sabotáže pozemkovej reformy. KSS organizovala masové demonštrácie proti týmto povereníkom.30. októbra 1947 sa zišiel zjazd závodných a zamestnaneckých rád, ktorý prijal deklaráciu s požiadavkou, aby Zbor povereníkov (ZP) odstúpil a vytvoril sa nový. Na druhý deň podali demisiu štyria povereníci za KSS, predseda ZP Gustáv Husák a tiež povereník vnútra Mikuláš Ferjenčík. Husák oznámil Predsedníctvu SNR a predsedovi vlády, že ZP je nespôsobilý plniť svoju úlohu a že toto oznámenie pokladá za demisiu celého ZP. Nastala kríza, ktorá trvala do 19. novembra. 31. októbra sa zišiel Slovenský Národný front so zastúpením všetkých strán a zložiek okrem DS, ktorý vzal na vedomie správu o demisii ZP, uznal potrebu jeho reorganizácie a poveril Husáka, aby začal rokovania. V ten istý deň ale DS oznámila, že jej povereníci sa nevzdali funkcií, preto sa nemôže rokovať o demisii celého ZP, a uznesenie SNF pokladá za neplatné, lebo sa jej DS nezúčastnila.5. novembra sa otázka politickej krízy na Slovensku dostala na program zasadania vlády, ktorá taktiež vypočula správy o „protištátnom sprisahaní" na Slovensku od Václava Noska a Mikuláša Ferjenčíka. Komunisti navrhli, aby vláda zmocnila premiéra začať rokovania o zostavení nového ZP. Gottwald rokoval v Bratislave tri dni (8.-10. novembra), ale nepodarilo sa mu krízu vyriešiť. Kríza sa nakoniec prejednávala na zasadnutí celoštátneho Národného frontu 17.-18. novembra 1947. Nakoniec dospeli ku kompromisu. 19. novembra Predsedníctvo SNR menovalo nový Zbor povereníkov, v ktorom ani jedna politická strana nemala väčšinu. Počet zástupcov DS klesol z 9 na 6. Tým DS stratila väčšinu vyplývajúcu z volieb a celý ZP aj legitimitu.
Začiatky studenej vojny
Zo zahranično-politického hľadiska narastalo napätie medzi ZSSR a západom, čiže boli položené začiatky studenej vojny. Za počiatok sa niekedy označuje prejav Winstona Churchilla vo Fultone, 5. marca 1946, v ktorom kritizoval postup ZSSR v krajinách východnej a strednej Európy. Počas prejavu použil pojem železná opona: "Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent železná opona." Na tento prejav reagoval aj americký prezident Truman, ktorý 12. marca 1947 v posolstve americkému kongresu žiadal poskytnúť mimoriadnu pomoc Turecku a Grécku „lebo musí byť zásadou Spojených štátov podporovať slobodné národy, brániace sa zotročeniu, o ktoré sa usilujú ozbrojené menšiny alebo tlaky z vonku...“. Toto bola známa Trumanova doktrína o zadržiavaní komunizmu vo svete. Na tú nadviazal 5. júna 1947 štátny tajomník USA George Marshall v prednáške na Harvardovej univerzite a ponúkol Európe hospodársku pomoc. Britská a francúzska vláda ju privítali a zvolali poradu troch európskych mocností. Parížske rokovania ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR 27. júna – 2. júla 1947 sa skončili bez dosiahnutia dohody, keďže minister zahraničných vecí ZSSR Vjačeslav Molotov odmietol dohodu a odišiel z rokovaní. Československá vláda 4. júla 1947 rozhodla, že československý delegát sa zúčastní rokovaní o Marshallovom pláne v Paríži a 7. júla schválilo predsedníctvo vlády inštrukcie pre neho. Stalin na rokovaniach československej vládnej delegácie v Moskve v dňoch 9. - 12. júla sa postavil proti tomuto úmyslu československej vlády a tak Československo vycúvalo z rokovaní o Marshallovom pláne.
Komunistická cesta k moci
Gottwald ešte v marci 1946 vyhlásil, že politické a ekonomické reformy, ktoré sa uskutočnili po oslobodení, sú krokmi k socializmu, avšak tento nebude dosiahnutý sovietskym typom. Vyslovene uviedol, že diktatúra proletariátu v československých podmienkach nebude nastolená, ale Československo uplatní vlastnú cestu k socializmu, čo znamenalo predovšetkým ovládnutie komunistami štátneho aparátu a predovšetkým silových rezortov - ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany.
Komunisti v Československu chceli mocenské rozhodnutie ešte pred voľbami, ktoré sa plánovali na rok 1948.Predovšetkým komunisti na Slovensku sa obávali, že vo voľbách nedosiahnutý očakávaný úspech. Politickú situáciu vo februári 1948 vyostrili tri sporné otázky: úprava platov štátnych a verejných zamestnancov, nová pozemková reforma a problematika bezpečnosti. Na zasadnutí vlády 10. februára neprešiel návrh komunistov a Ústrednej rady odborov (ÚRO) na úpravu platov. O dva dni Predstavenstvo ÚRO rozhodlo zvolať zjazd závodných rád do Prahy na 22. február.Poľnohospodársky výbor parlamentu 12. februára proti hlasom komunistov odmietol prerokovať osnovu zákona o trvalej úprave vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Malo sa pracovať podľa návrhu sociálnych demokratov. Komunisti z toho dôvodu zvolali zjazd roľníckych komisií na 28.-29. február do Prahy.
Spor o bezpečnosť bol permanentný. Komunisti nechceli ustúpiť z pozícii ovládania silových rezortov a práve keď sa rokovalo o tejto otázke, 13. februára 1948, došlo k preradeniu 8 obvodných veliteľov Zboru národnej bezpečnosti v Prahe na základe rozkazu krajinského veliteľa ZNB. Následne občianske strany žiadali, aby bol rozkaz odvolaný, čo vláda proti hlasom komunistov schválila. Na zasadnutí vlády 17. februára ministri národnosocialistickej, lidovej a Demokratickej strany neboli ochotní rokovať o iných otázkach, kým sa nesplní toto uznesenie, a 20. februára kvôli tomu 12 ministri podali demisiu – očakávali, že po páde vlády komunisti buď ustúpia, alebo sa vypíšu predčasné voľby. Obávali sa totiž, že keby sa konal zjazd závodných rád zvolaný na 22. február, tak by sa pod týmto nátlakom sociálni demokrati spojili s komunistami a vytvorili väčšinovú vládu. Rátali, že demisiu podajú aj sociálni demokrati.Sociálni demokrati síce odmietli ponuku Gottwalda na vytvorenie väčšinovej vlády, ale ani nepodali demisiu. Gottwald preto trval na tom, aby Beneš prijal demisiu daných ministrov.
Predsedníctva ÚV KSČ a ÚV KSS vydali 20. februára spoločné stanovisko k situácii, v ktorom konštatovali, že činitelia troch politických strán demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície" a preto sa sami vyradili z politického života. Zároveň začali komunisti organizovať manifestácie ako nátlakový prostriedok. Už 21. februára na Staromestskom námestí Gottwald na manifestácii tlmočil komunistické riešenie krízy a vydal výzvu vytvárať akčné výbory, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie". Akčné výbory mali vznikať v mestách, obciach, závodoch, spoločenských organizáciách pričom mali odstrániť zo spoločenského, politického, hospodárskeho ale aj sociálneho života protivníkov KSČ. 22. februára podporil komunistické riešenie aj zjazd závodných rád a žiadal prijať demisiu ministrov. V ten istý deň vo večerných hodinách Beneš oznámil ministrovi spravodlivosti Prokopovi Drtinovi, že sa na situáciu pozerá skepticky a že demisiu bude musieť prijať. 23. februára ale na stretnutí s ministrami národnosocialistickej a lidovej strany Beneš zmenil stanovisko a sľúbil, že demisiu neprijme.
Na Slovensku vedenie KSS 21. februára kvalifikovalo demisiu ministrov DS (Mikuláš Franek, Štefan Kočvara, Ján Lichner a Ivan Pietor) ako akt, ktorým sa predstavitelia DS postavili proti ľudovej demokracii, čím sa vyradili aj zo ZP. Vyzvalo budovať akčné výbory a rozhodlo o ozbrojení partizánov a robotníkov (milície). Gustáv Husák ako predseda ZP napísal listy povereníkom DS, ktorým ich zbavoval funkcie s odôvodnením, že „demisiu členov vlády treba považovať aj za demisiu zástupcov DS v ZP“ pretože „tento vykonáva väčšiu časť svojej právomoci ako výkonný orgán vlády a ministrov“.
Dňa 24. februára o 12. hod. začal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo asi 2,5 milióna pracujúcich. Tento štrajk prerástol do jednoznačnej politickej podpory komunistov. Zároveň v tento deň boli zatknutí ďalšífunkcionári národne socialistickej strany (zatýkanie začalo už deň predtým, pričom ho sprevádzali aj domové prehliadky a zastavenie straníckej tlače). Akčný výbor Lidovej strany v tento deň súhlasil s účasťou v budúcej Gottwaldovej vláde.
Dňa 25. februára tak nakoniec Beneš prijal demisiu a podpísal menovacie dekréty nových členov vlády. Z 24 členov bolo 12 komunistov, vrátane predsedu vlády K. Gottwalda a Antonína Zápotockého ako zástupcu odborov. Slovensko tam malo iba 5 členov – za KSS Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša a Vladimíra Clementisa, zástupcu Strany slobody Vavra Šrobára a opozičného člena DS Jána Ševčika. V ten istý deň vo večerných hodinách sa v Bratislave ustanovil zo zástupcov politických strán a spoločenských organizácií prípravný výbor Akčného výboru SNF. Súčasne Predsedníctvo SNR schválilo pozbavenie funkcií povereníkov DS z 23. februára, prijalo demisiu M. Ferjenčíka a odvolalo Andreja Buzu. 6. marca menovalo 8 nových členov ZP. Zo 14 členov bolo 8 komunistov, vrátane predsedu (Husák). Príslušníkmi KSS boli aj dvaja povereníci, ktorí zastupovali odbojové zložky a odbory (Július Viktory a František Zupka). Akčný výbor DS získal dve miesta – Jozef Lukačovič a Jozef Mjartan, Strana slobody a sociálna demokracia po jednom kresle – Pavol Blaho, Ján Bečko.
Upevňovanie komunistickej moci v 1948
Hneď po prevrate začali komunisti budovať totalitný systém. Toto obdobie "budovania základov socializmu" prebiehalo podľa oficiálnej ideológie až do roku 1953. Na Slovensku sa predsedom SNR stal K. Šmidke, ktorý nahradil J. Lettricha. Po prevrate vytvorené akčné výbory očistili od komunistických oponentov všetky stupne štátnej správy, úrady, podniky, politické organizácie a na ich miesta dosadzovali verných prívržencov komunistov. Toto „vyakčnenie“ sa týkalo aj samotného národného zhromaždenia, keď časť poslancov sa vzdala mandátu, časť bola akčným výborom vylúčená, ale nestratila mandát. KSČ sa zamerala na vytvorenie novej vládnej väčšiny, k čomu potrebovala získať aj časť poslancov z nekomunistických strán. Na ich prekvapenie, pri hlasovaní o novom vládnom programe Gottwaldovej vlády 11. marca 230 prítomných poslancov hlasovalo za, pričom 124 hlasov pochádzalo od nekomunistických poslancov.
Veľmi skoro začali komunisti aj s odstraňovaním svojich politických odporcov. 10. marca zahynul minister zahraničných vecí Jan Masaryk, pričom okolnosti jeho smrti sa nikdy nevyšetrili. 29. apríla Štátny súd v Bratislave vyniesol rozsudok nad vedúcimi predstaviteľmi DS, obžalovanými z protištátneho sprisahania proti republike - J. Ursíny bol odsúdený na 7 rokov, O. Obuch na 30 rokov a M. Čulen na 18 rokov väzenia. Ďalšie rozsudky proti obžalovaným z protištátneho sprisahania na Slovensku nasledovali 15. mája. Značná časť opozičných politikov voči KSČ emigrovala po februári 1948 do zahraničia, kde vytvárali rozličné organizácie snažiace sa poukázať na situáciu na Slovensku.
Po prevrate sa uskutočnil agresívny nábor do komunistickej strany, pričom ostatné politické strany utrpeli „vyakčnením“ a stratili svoje pozície. Na Slovensku bola DS premenovaná na Stranu slovenskej obrody a stratila akýkoľvek význam, Sociálnodemokratická strana sa v rámci ČSSD zlúčila 27. júna 1948 s KČS. Zmenila sa aj podoba Národného frontu. Jej členmi sa okrem politických strán stali aj zástupcovia záujmových a spoločenských organizácií povolených vládou. Vedúce postavenie získala KČS. 9. mája 1948 prijalo Ústavodarné Národné zhromaždenie tzv.Ústavu 9. mája, ktorá definovala ČSR ako ľudovodemokratický štát, ktorého úlohou je zaistiť pokojnú cestu k socializmu. Prezident Beneš odmietol podpísať túto novú ústavu, 2. júna 1948 odstúpil a prezidentom sa nakoniec stal 14. júna K. Gottwald. Jeho dovtedajšiu funkciu predsedu vlády prevzal Antonín Zápotocký.
30. mája prebehli voľby do Národného zhromaždenia. Voličom bola predložená spoločná kandidátka Národného frontu. Kto nesúhlasil s kandidátkou, mohol do urny vhodiť biely lístok. Napriek tomu, že sa voľby konali v atmosfére zastrašovania, na Slovensku za túto kandidátku hlasovalo 84,91 %, v Čechách a na Morave 87,12 % a ostatní voliči použili biely lístok ako prejav nesúhlasu s takouto kandidátkou. Podľa neskorších správ, boli tieto voľby zmanipulované, keď komunisti upravovali výsledky v jednotlivých okresoch.
V dňoch 27. – 29. septembra bola nakoniec KSS pohltená KSČ, čo formálne schválil ÚV KSS na svojom zasadaní. Predsedom jednotnej strany sa stal K. Gottwald a generálnym tajomníkom Rudolf Slánsky. Pre Slovensko to znamenalo zavedenie princípu „demokratického centralizmu“ a stratu pozícií slovenských komunistov, keďže členovia ÚV KSS neboli v plnej miere kooptovaní do ÚV KSČ.
Postup voči odporcom režimu definovali dva zákony prijaté v jeseni 1948. Prvým bol zákon č. 231/1948 na ochranu ľudovodemokratickej republiky z 6. októbra, a druhým zákon č. 247/1948 o zriadení táborov nútených prác pre triednych nepriateľov a nepriateľov ľudovodemokratického režimu. Zákon č. 231/1948 bol zvláštny trestný zákon, ktorý postihoval trestné činy proti štátu. Tento termín bol ale široko vykladaný a využívaný k potláčaniu disidentských, demokratických a kultúrnych aktivít, ktoré neboli v súlade s výkladom KSČ. Taktiež zákon zahŕňal trestné činy proti bezpečnosti štátu a proti medzinárodným vzťahom. Zákon č. 247/1948 umožnil vláde, aby politicky nespoľahliví občania boli násilne zhromažďovaní v táboroch nútených prác (TNP), kde boli využívaní na ťažké a nebezpečné práce. Osoby umiestnené v TNP mali byť vychovávané k práci ako občianskej povinnosti, pričom v táboroch mohli byť umiestnené na dobu od troch mesiacov do dvoch rokov.
Medzi prvé obete komunistického režimu patril aj generál Heliodor Pika. Ten už 1. marca 1948 bol odoslaný na zdravotnú dovolenku a 5. mája zatknutý vo vojenskej nemocnici, kde sa zotavoval po operácii žlčníka. Bol obvinený zo špionáže v prospech Veľkej Británie a velezradnej činnosti, a vypočúvaný až do novembra 1948. V decembri mu bola doručená obžaloba a 21. januára 1949 vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdený na trest smrti. Tento proces predznamenával vlnu procesov na začiatku 50. rokov, v ktorých komunisti likvidovali svojich domnelých či skutočných odporcov.