Slovník pojmov

Akčné výbory

Samozvané skupiny členov komunistickej strany, ktoré vo februári 1948 preberali moc na miestnej úrovni, či v príslušnej inštitúcii alebo fabrike. Opierali sa o represívny aparát ovládaný komunistickou stranou. Ich hlavnou úlohou sa stala tzv. očista – vytváranie „čiernych zoznamov" nepohodlných ľudí a ich vyhadzovanie zo zamestnania. Ich činnosť bola dodatočne legalizovaná osobitným zákonom prijatým po nastolení komunistického režimu.

Aprílová dohoda

Oficiálne Záznam o dohode Predsedníctva Demokratickej strany Slovenska. Bola to dohoda medzi konfesionálne prevažne evanjelickým vedením DS a predstaviteľmi politického katolicizmu, ktorý nemal legálne politické zastúpenie, keďže mu nebolo umožnené slobodne založiť vlastnú politickú stranu. Dohodu inicioval predseda DS Jozef Lettrich a bola koncipovaná ako vnútrostranícky dokument zameraný na opatrenia strany pred voľbami s cieľom dosiahnuť volebné víťazstvo nad komunistickou stranou. V rámci dohody bolo ukotvené pomerné zastúpenie katolíkov a evanjelikov vo vedení strany (pomer 7:3 v prospech katolíkov). Podpísaná bola 30. marca, ale zverejnená až 5. apríla. Dohoda mala rozhodujúci vplyv na víťazstvo DS vo voľbách v 1946.

Demokratická strana

Vznikla v septembri 1945 zjednotením občianskych odbojových skupín počas SNP; ustanovujúci zjazd DS sa konal v dňoch 4. − 5. apríla 1945 v Košiciach. Predsedom DS sa stal Ján Ursíny a podpredsedom Jozef Lettrich. Pôsobila ako jedna z dvoch pôvodných slovenských strán v SNR, Zbore povereníkov aj v Národnom fronte. V júli 1945 sa konal prvý celoslovenský zjazd DS v Martine, kde bol za predsedu zvolený J. Lettrich. Výrazné posilnenie strany znamenala dohoda so zástupcami slovenského politického katolicizmu pred voľbami v 1946, známa ako Aprílová dohoda, čo DS priviedlo k výraznému víťazstvu vo voľbách v roku 1946 na Slovensku. Jej mocenské pozície boli postupne obmedzované a odbúravané tlakom českých politických strán a slovenských komunistov. Výrazne ich zredukovala aj rekonštrukcia Zboru povereníkov v dôsledku jesennej krízy v roku 1947. Vo februári 1948 podali demisiu aj ministri za DS, napriek tomu, že predsedníctvo strany s tým nesúhlasilo. Po februárovom prevrate vzniklo v DS krídlo kolaborujúce s komunistami, ktoré založilo akčný výbor. Zo zvyškov strany sa utvorila Strana slovenskej obrody.

Jesenná kríza 1947 na Slovensku („slovenský február")

Po voľbách v roku 1946 boli komunisti odhodlaní zvrátiť nepriaznivý výsledok volieb na Slovensku a oslabiť mocenskú pozíciu Demokratickej strany. Snažili sa ju kriminalizovať, politicky izolovať (vylúčiť z celoštátnej vlády) a rozbiť zvnútra. K rozhodujúcemu mocenskému zápasu na Slovensku došlo na jeseň 1947. Už od leta slovenskí komunisti, podporovaní KSČ a masovými organizáciami ktoré ovládali (najmä odborové organizácie a Zväz slovenských partizánov) stupňovali útoky proti DS. Komunistami ovládané bezpečnostné zložky zinscenovali „odhalenie" fiktívneho protištátneho sprisahania a obviňovali DS z krytia protištátnych aktivít (predovšetkým kontakt so slovenskými exilovými organizáciami v zahraničí), ako aj z hospodárskych a zásobovacích problémov. Nátlak vystupňovali útokmi na Jána Ursínyho, podpredsedu DS a dosiahli jeho odchod z funkcie Predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák a ďalší komunistickí povereníci podali 31. októbra 1947 demisiu, spolu s nestraníckym povereníkom vnútra M. Ferjenčíkom. Nasledovali tri týždne politického zápasu a rokovaní, aj za účasti predsedu vlády K. Gottwalda, ktoré nakoniec skončili kompromisom. Demokratická strana stratila tri povereníctva v prospech Strany slobody a socialistov (bývalá Strana práce). Komunistom sa síce nepodarilo získať v Zbore povereníkov väčšinu, ale DS stratila pozície vyplývajúce z jednoznačného víťazstva vo voľbách. ZP tým stratil legitimitu, keďže už nezodpovedal výsledku volieb.

Komunistická strana Československa/Komunistická strana Slovenska

KSČ vznikla už v roku 1921 odčlenením od Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Od roku 1929 viedol stranu K. Gottwald. KSS sa od KSČ vydelila v máji 1939. KSČ už počas medzivojnového obdobia mala stabilnú voličskú základňu, predovšetkým v českých krajinách. Kvôli systematickým útokom na štátne zriadenie nikdy nebola účastná vlády. Jej ideológia stála na dogmách marxizmu-leninizmu a ateistického materializmu. Po Mníchove 1938 bola KSČ úradne rozpustená a prešla do ilegality. V rokoch druhej svetovej vojny sa výrazne podieľala na odbojových aktivitách tak v Čechách, ako aj na Slovensku (kde KSS pôsobila ako relatívne samostatný subjekt). Postavenie komunistov bolo výrazne posilnené v dôsledku vojnového víťazstva Sovietskeho zväzu nad hitlerovských Nemeckom. Po vojne komunisti jednoznačne smerovali k uchopeniu totálnej politickej moci. V marci 1945 sa stali súčasťou Národného frontu, kde získali silné pozície. Vo voľbách v roku 1946 KSČ zvíťazila v českých krajinách, pričom KSS na Slovensku skončila druhá so ziskom 30,37 % hlasov. Predsedom vlády sa stal komunista K. Gottwald. Vo februári 1948 využila KSČ demisiu ministrov troch nekomunistických strán a uzurpovala moc, ktorú nasledujúcich 41 rokov nepustila z rúk.

Košický vládny program

Programové vyhlásenie vlády Národného frontu Čechov a Slovákov, prijaté 5. apríla 1945 v Košiciach. Bol výsledkom rokovaní politických strán Národného frontu v Moskve v dňoch 22. – 29. marca 1945, na ktorých sa zúčastnili aj zástupcovia Slovenskej národnej rady, aj keď len v závere stretnutia, keď sa rokovalo o postavení Slovenska. Aj napriek odporu českých nekomunistických strán (najmä národných socialistov) bola poprvý raz explicitne uznaná existencia slovenského národa, hoci pôvodná požiadavka SNR na federáciu bola českými stranami odmietnutá. Ustanovil sa tak asymetrický model vo forme autonómie slovenských národných orgánov, pričom vzťah Slovákov a Čechov deklaroval ako rovného s rovným. Program obsahoval celkovo 16 kapitol. Zriaďoval v Československu ľudovodemokratický režim, i nový politický systém Národného frontu bez existencie politickej opozície. Obsahoval aj ďalšie výrazné obmedzenia slobody: obmedzenie súkromného vlastníctva, poštátnenie priemyslu, pozbavenie obyvateľov nemeckej a maďarskej národnosti československého občianstva (s výnimkami). Z programu vyplývala jednostranná orientácia na Sovietsky zväz v zahraničnej a bezpečnostnej politike. Bol považovaný za dočasnú ústavu sui generis− išlo o zásadnú zmenu ústavy z roku 1920.

Ľudové milície

Polovojenské ozbrojené jednotky komunistickej strany, ktoré zohrali dôležitú úlohu vo februárových udalostiach. Na Slovensku vznikli 21. februára 1948 v súvislosti s mobilizáciou komunistov a nimi ovládaných organizácií. Vo februári 1948 vedenie KSČ rozhodlo o premene Závodných stráži na Robotnícke milície, ktoré boli neskôr premenované na Ľudové milície. Jednotky podliehali priamo vedeniu komunistickej strany, pričom ich hlavným veliteľom bol generálny tajomník strany. Pôvodne boli tieto jednotky určené na obranu a stráženie priemyselných podnikov, pričom na Slovensku vznikali zväčša vo väčších podnikoch, v ktorých bolo najmenej sto členov KSS. Príslušníci Ľudových milícií boli vyzbrojení, pričom výzbroj skladovali priamo v podnikoch a zbrane im poskytli aj komunistami ovládané bezpečnostné zložky. Počas februára sa stali ich manifestácie v uliciach dôležitým nátlakom na nekomunistických politikov. Aj vnasledujúcich rokoch predstavovali oporu i jeden zo symbolov komunistického režimu.

Národný front/Slovenský národný front

Bol združením politických strán, a neskôr aj ďalších spoločenských organizácií. Od svojho vzniku sa stal inštrumentom na obmedzenie pluralitnej politickej súťaže, nakoľko v ňom museli byť združené všetky legálne pôsobiace politické strany. V Národnom fronte boli spočiatku štyri české a dve slovenské strany (komunistická a demokratická), neskôr boli prijaté dve novovytvorené slovenské strany (Strana slobody a Strana práce). Všetky strany združené v Národnom fronte boli súčasťou vlády, pričom nebola umožnená existencia politickej opozície. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa NF stal mocenským a propagandistickým nástrojom KSČ a boli do neho začlenené aj ďalšie komunistami ovládané spoločenské organizácie.

Obrodený národný front

Po februári 1948 bol Národný front deklarovaný ako tzv. obrodený. Sociálna demokracia bola zlúčená s komunistami, ostatné strany boli zbavené svojich legálnych vedení, a do ich čela nastúpili predstavitelia kolaborujúci s KSČ. Ich existencia bola už len symbolická – mali byť akousi propagandistickou ukážkou neexistujúcej politickej plurality.. Zároveň do NF boli začlenené masové verejne pôsobiace spoločenské organizácie. Z organizácie politických strán sa tak obrodený NF pretvoril na mocenský nástroj v rukách KSČ.

Pražské dohody

Predstavujú súbor troch dohôd z rokov 1945 – 1946, uzatvorených medzi Slovenskou národnou radou a česko-slovenskou vládou, resp. medzi politickými stranami na pôde Národného frontu. Zaoberali sa vymedzením právomocí, ktoré prislúchali SNR a Zboru povereníkov na Slovensku, rozdelením kompetencií v oblasti zákonodarnej a výkonnej moci medzi celoštátne a autonómne slovenské národné orgány. Prvá pražská dohoda bola podpísaná 2. júna 1945. Jej obsahom bolo vymedzenie kompetencií SNR a ZP. Taxatívne stanovila dvadsať oblastí právomoci celoštátnych orgánov, pričom zvyšné na Slovensku spravovali SNR a ZP. Druhá pražská dohoda bola podpísaná 11. apríla 1946. Posilňovala najmä právomoci prezidenta republiky a centrálnej vlády v otázke vymenovávania slovenských úradníkov, udeľovania amnestií, vyznamenaní a pod. Tretia pražská dohoda bola podpísaná po voľbách v máji 1946 – 28. júna. Súvisela s reakciou KSS na neúspech vo voľbách, pričom mala viesť k obmedzeniu mocenských pozícií Demokratickej strany na Slovensku. Výrazne limitovala rozhodovacie právomoci slovenských orgánov. V jej dôsledku všetky normy SNR podliehali revíznej právomoci centrálnej vlády a povereníci boli podriadení príslušným ministrom v Prahe a mohli byť odvolaní vládou. Tri pražské dohody fakticky odbúrali právomoci slovenských národných orgánov.

Slovenská národná rada

Najvyšší slovenský zákonodarný orgán; vznikla koncom roka 1943 ako spoločný orgán komunistického a občianskeho odboja, ktorého predstavitelia uzavreli dohodu o spolupráci – Vianočnú dohodu. SNR presadzovala česko-slovenský vzťah ako vzťah rovného s rovným. Počas Slovenského národného povstania sa SNR stala najvyšším zákonodarným a výkonným orgánom na povstaleckom území. Jej právomoci boli výrazne oklieštené pražskými dohodami, predovšetkým treťou pražskou dohodou. Po voľbách v roku 1946 bolo politické zloženie SNR modifikované na základe výsledku volieb.

Tábory nútených prác

Prostriedok mimosúdnej perzekúcie skutočných aj domnelých odporcov komunistického režimu. Predstavovali systém pracovných táborov prispôsobený podmienkam komunistami ovládanej spoločnosti. O umiestnení ľudí do táborov rozhodovala komisia Národného výboru, a nie rozhodnutie súdu. Už v auguste 1948 začalo pripravovať ministerstvo vnútra osnovy zákona na zriaďovanie pracovných táborov. Ideou pri príprave osnovy zákona bola snaha doplniť existujúci právny poriadok o zákon, „ktorý by umožňoval obmedzovať osobnú slobodu občanov už za trestnoprávne správanie sa, nielen za spáchanie trestného činu". Postupne sa akčný rádius zákona rozširoval vďaka pripomienkam niektorých komunistických predstaviteľov. V návrhu zákona sa zdôrazňoval represívny charakter práce ako trestu. Z toho vyplynul aj nový názov tábor nútenej práce. Nakoniec bol zákon č. 247/1948 Zb. z. prijatý 25. októbra 1948 s účinnosťou od 17. novembra 1948. Tábory nútenej práce zriaďovalo ministerstvo vnútra. V rokoch 1948 − 1953 prešlo tábormi nútených prác na Slovensku 8 240 ľudí.

Tzv. protištátne sprisahanie na Slovensku

Komunistami ovládaná Národná bezpečnosť s cieľom diskreditovať DS vyfabrikovala odhalenie fiktívneho protištátneho sprisahania na Slovensku, do ktorého mali byť zapojení aj vedúci predstavitelia DS. Povereníctvo vnútra v polovici septembra oznámilo odhalenie protištátneho sprisahania. Minister vnútra Václav Nosek na tajnom zasadnutí vlády 30. septembra 1947 podal predbežnú správu o odhalení bratislavskej skupiny - Ústredia Slovenského akčného výboru na Slovensku. Na základe vynútených výpovedí zadržaných, NB skonštruovala protištátnu skupinu, ktorá vraj mala priame napojenie na slovenské exilové organizácie v zahraničí a ktorej členom mal byť Otto Obuch, tlačový referent Kabinetu podpredsedu vlády Jána Ursínyho. Obucha využila NB predovšetkým na kompromitovanie Ursínyho a obvinila ho z protištátnej činnosti. Ten, napriek tomu, že sa mu nič nedokázalo, musel podať demisiu z postu podpredsedu vlády. Cieľom odhalenia tohto tzv. protištátneho sprisahania bolo kriminalizovať a rozbiť DS.

Ústavodarné národné zhromaždenie

Jednokomorový zákonodarný zbor ČSR existujúci od júna 1946 do 30. mája 1948. Vznikol na základe volieb v máji 1946 a jeho hlavnou úlohou bolo prijatie novej ústavy. Funkčné obdobie mal stanovené do doby, než sa stretne parlament zvolený podľa tejto ústavy, maximálne na dva roky. Zhromaždenie malo celkom 300 poslancov, z ktorých 114 bolo poslancami za komunistickú stranu v Čechách a na Slovensku.

Ústredný akčný výbor Národného frontu

Bol centrálnym akčným výborom ovládaným KSČ. Prostredníctvom neho ovládli aj zákonodarný orgán − Národné zhromaždenie. Pôsobenie akčných výborov legalizoval zákon č. 213 z 21. júla 1948.

Zbor povereníkov

Orgán výkonnej moci na Slovensku („slovenská vláda" pôsobiaca v rámci kompetencií autonómne spravovaných slovenskými národnými orgánmi), pôsobiaci od 1. septembra 1944 do 11. júla 1960. Povereníctva vznikli už počas Slovenského národného povstania ako orgány Slovenskej národnej rady. Po vojne, 18. septembra 1945, začal pracovať Zbor povereníkov na čele s predsedom. Prvým predsedom sa stal Karol Šmidke, po voľbách v 1946 ho nahradil Gustáv Husák (obaja KSS). Prostredníctvom pražských dohôd boli kompetencie Zboru povereníkov obmedzené, predovšetkým treťou pražskou dohodou, keď boli povereníci definitívne podriadení vláde Československej republiky a príslušným ministrom. Z nositeľa moci na Slovensku sa stal len jej vykonávateľom (povereník bol len akousi „predĺženou rukou" – vysunutým úradníkom pražského ministra na Slovensku). Na jeseň 1947 prišlo pod nátlakom komunistov k rekonštrukcii ZP, v dôsledku ktorej stratila Demokratická strana väčšinu získanú na základe výsledku volieb. Vo februári 1948 Gustáv Husák odvolal povereníkov za Demokratickú stranu s odôvodnením, že demisia ministrov v centrálnej vláde, znamená demisiu povereníkov. (V tomto zmysle účelovo interpretoval tretiu pražskú dohodu.) ZP bol zrušený tzv. socialistickou ústavou v roku 1960.

Zväz slovenských partizánov

Jediná oficiálne povolená organizácia združujúca slovenských partizánov. Prípravný výbor zväzu vznikol už v apríli 1945 v Košiciach. Za vznik sa pokladá 21. júl 1945, keď sa v Bratislave uskutočnila celoslovenská konferencia zástupcov partizánov. Všetci členovia prípravného výboru boli členmi KSS, napriek tomu že zväz mal byť pôvodne nadstraníckou organizáciou. ZSP zohral dôležitú úlohu pri „očiste" slovenskej politickej a hospodárskej sféry, či už v jeseni 1947 alebo vo februári 1948, keď organizovali demonštrácie a nátlakové akcie voči Demokratickej strane a SNR. Napr. na celoslovenskej konferencii ZSP v dňoch 18. – 19. augusta 1947 prišli s ultimátom pre Zbor povereníkov a Predsedníctvo SNR s požiadavkou, aby do 20. septembra odstúpili „kompromitované" osoby, pričom partizáni neváhali predložiť aj zoznam s konkrétnymi menami. Počas februárového prevratu sa partizáni výrazne aktivizovali. Už 23. februára vytvorili hlavný partizánsky štáb pri ústrednom výbore ZSP, ako v čase vojny. Taktiež nariadili mobilizáciu bývalých partizánov na území Bratislavy, ktorí už v tento deň obsadili a vyrabovali budovu ústredného sekretariátu DS.